Plody dozrievajú vďaka slnku, ľudia vďaka láske… Tento citát od Goerga Langbehna je ako ušitý pre Gran Canariu. Gran Canaria je takmer po celý rok zaliata slnkom a dozrievajú tu plody, ktoré sa vyznačujú výnimočnou chuťou. Možno aj preto sú tu ľudia takí dozretí. A tam, kde sú dozretí ľudia, podľa citátu, musí byť aj láska.
„Sme neuveriteľne hrdí na to, že sme Kanárčania“ povedal mi raz pri návšteve Gran Canarie Alfredo, majiteľ malej reštaurácie v Playa del Inglés. „Sú tu najkrajšie pláže, na ktorých je ten najkrajší piesok s tými najúžasnejšími vlnami. Na brehu sú tie najkrajšie hotely, promenády a kaviarne. Na ostrove žijú najpohostinnejší ľudia. Rastú tu najchutnejšie paradajky, najsladšie banány, najvoňavejšie ruže. Dorobíme tu tie najkvalitnejšie vína a kuchyňa je tu tiež naj.“ To nie je všetko. Každý domorodec vám dokáže na počkanie vymenovať ďalších sto naj. Aj toto je jedna z foriem, ako sa prejavuje láska, láska k domovine.
Alfredo však nebol jediný Kanárčan, s ktorým som sa na potulkách po Gran Canarii stretol. V jednom si však všetci boli podobní ako vajce vajcu. Nikdy neprestávajúci úsmev, iskra v očiach a milé slovo pre každého. Máte nejaký problém, potrebujete s niečím pomôcť alebo si len tak pokecať s niekým? Na všetko vždy nájdu riešenie.
Vždy som rozmýšľal, prečo sú Kanárčania takí akí sú. Asi je to drsné prostredie, kde si musíte vážiť každú piaď úrodnej pôdy, každú kvapku vody. Samotní Kanárčania sa považujú za potomkov Guančov a radi o sebe vyhlasujú, že ostrovy sú pozostatkami bájnej Atlantídy, ktoré sa nepotopili kvôli tomu, že tu žili tí najlepší ľudia. Možno na tom bude niečo pravdy. Sami historici priznávajú, že neexistujú záznamy o nejakých významných bojoch na ostrove až do čias kolonizácie. Aj napriek tvrdému patriarchátu tu ženy mali svoju úctu.
Keď si to zhrnieme, tak krásne počasie, nádherné pláže, zaujímavá krajina a milí ľudia, rozdávajúci okolo seba radosť a lásku, to všetko sú predpoklady tej najlepšej dovolenky. To si uvedomili ľudia už dávno a Gran Canaria sa stávala miestom oddychu čoraz väčšieho počtu cestovateľov už v 19. storočí.
Za počiatky masovej turistiky sa považujú Vianoce v roku 1957, kedy prvý raz pristálo na letisku Gando plne obsadené lietadlo švédskych aerolínií Transair AB s 54 cestujúcimi na palube. Chýry o pohostinnosti sa rozniesli veľmi rýchlo a ostrov sa začal plniť turistami.
„Cudzincov máme radi.“ pokračuje vrámci rozhovoru Alfredo. „Oni nám prinesú peniaze a my im za to dáme kúsok nášho slnka.“ Pri pohľade na neho vám je hneď jasné, že nemyslel len Slnko na oblohe ale aj slnko v duši, ktoré v sebe nosí každý Kanárčan. Aj to je dôvod, prečo si ostrov obľúbili inde nepochopené skupiny obyvateľstva.
V časoch, keď Amerika žila Woodstockom, európsky vyznávači voľného spôsobu života objavili Gran Canariu. menšie kolónie Hippies tu nájdete dodnes. Ruka v ruke s Hippies začali objavovať Gran Canariu aj európsky homosexuáli, ktorí zistili, že domácim je ich orientácia „ukradnutá“ a nerobia rozdiely medzi návštevníkmi. Obľube medzi LGBTI klientelou sa ostrov teší dodnes a postoj Kanárčanov sa nezmenil dodnes. Len pre zaujímavosť, aj na tak religióznom území a v tak malej obci ako je Tejeda vysoko v horách, môže existovať reštaurácia, ktorú vlastnia dvaja gayovia, ktorí sa svojim vzťahom netaja a miestny sa v nedeľu cestou z kostola u nich zastavia na obed alebo len tak na kávu.
Snažil som sa vám trochu priblížiť mentalitu Kanárčanov, ľudí, ktorí sa tu narodili, vyrastali a žijú už niekoľko generácií. Až ten, kto to zažije na vlastnej koži pochopí, čo je to získať kúsok slnka niekoho iného. Dostať niečo od niekoho, kto sám nemá veľa ale to, čoho má na rozdávanie je láska a radosť zo života.
