La Casa Museo de los Patronos de la Virgen je starý kaštieľ nachádzajúci sa v historickom centre Villa Mariana de Teror. Nachádza sa v blízkosti Plaza de Nuestra Señora del Pino. V súčasnosti je vo vlastníctve významnej šľachtickej rodiny Manrique de Lara, patrónov Virgen del Pino. V kaštieli sa uchovávajú liturgické predmety používané pri oslavách sviatku Nuestra Señora del Pino, patrónky Gran Canarie a provincie Canarias.
Predtým, ako kaštieľ prešiel do vlastníctva rodiny Manrique de Lara, bol tento dom vo vlastníctve rodiny Rodríguez del Toro. V kaštieli sa narodil aj Bernardo Rodriguez del Toro, I. markíz del Toro. Tento šľachtický titul mu udelil španielsky kráľ Filip V. v roku 1732. Rodina del Toro sa neskôr presťahovala do Venezuely. Tu sa im narodila dcéra Maria Teresa Rodriguez del Toro y Alayza. Maria Teresa sa vydala za Simona Bolívara y Francisco Rodriguez del Toro, veliteľa armády bojujúcej za nezávislosť Venezuely.
Z rodu Manrique de Lara pochádzala aj María Isabel Maximiliana Manrique de Lara y Briceño de Mendoza (* 1538 – † 1608), dvorná dáma španielskej infantky, budúcej cisárovnej, Márie Španielskej, dcéry španielskeho kráľa Filipa II. Bola dcérou Garciu Manrique de Lara y Luna de Mendoza a Isabely de Briceño y Arevalo.
Na madridskom dvore sa s ňou stretol významný český diplomat a politik Vratislav II. z Pernštejna, zvaný Nádherný, ktorý bol spoločníkom budúceho cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa Maximiliána II., ktorý sa s infantkou Máriou Španielskou oženil. Neskôr sa Vratislav II. z Pernštejna stal najvyšším kancelárom Českého kráľovstva. María Maximiliana sa stala jeho vyvolenou. Bola vychovaná v prísnom katolíckom prostredí a mala s manželom odcestovať do neznámej krajiny.
Matka jej na ochranu ako svadobný dar v roku 1555 darovala malú voskovú sošku Ježiška, ktorú María vozila všade so sebou. A tak sa soška dostala až do Čiech.
María v Čechách veľmi trpela a nikdy si na nové prostredie nezvykla. Navyše bola neustále v inom stave a v smútku, pretože z dvadsaťjeden narodených detí ich desať zomrelo. Zúfalá matka sošku napokon darovala svojej dcére Polyxene, keď sa vydávala za Zdeňka Popela z Lobkovic. Po manželovej smrti ju Polyxena v roku 1628 venovala pražským bosým karmelitánom do kostola Panny Márie Víťaznej na Malej Strane a dnes ju poznáme ako Pražské Jezuliatko (Jesulus Pragensis (lat.) alebo Bambino di Praga).
Pražské Jezuliatko je malá soška zobrazujúca Ježiša Krista v útlom detstve, ktorá pochádza zo Španielska. Legenda hovorí, že sa malý Ježiš zázračne ukázal jednému mníchovi, ktorý podľa jeho podoby vymodeloval túto sošku. Podľa ďalšej legendy vlastnila sošku svätá Terézia z Ávily, zakladateľka Rádu bosých karmelitánok, planúca veľkou láskou k Dieťaťu Ježišovi. Sošku vraj darovala svojej priateľke, ktorej dcéra sa chystala na cestu do Prahy.
Jezuliatko je 45 cm vysoká plastika s dvojcentimetrovým dreveným podstavcom. Pochádza zo španielskeho prostredia. Vznikla v 16. storočí, je vytesaná z dreva, ktoré je potiahnuté plátnom a pokryté jemne modelovaným farbeným voskom. Vlasy boli pôvodne tmavé, no neskôr ich prefarbili na plavé. Soška má zdvihnutú pravú ruku, ktorou žehná a v ľavej drží pozlátenú zemeguľu s krížom. Je umiestnená na strednom oltári na pravej strane kostolnej lode, ktorý vytvoril v roku 1776 František Lauermann z umelého mramoru a Petr Prachner ho vyzdobil sochami. Strieborná skrinka pre sošku, ktorú vyrobil pražský zlatník Jan Pakeni, vznikla v roku 1741.
Cisárovná Mária Terézia venovala Jezuliatku v roku 1754 vlastnoručne vyšívané šatôčky. Uctievanie Pražského Jezuliatka sa začalo šíriť vo všetkých krajinách bývalej rakúskej ríše.
Zajímavé!